Dobrovoľnícke vojsko sa formovalo na troch hlavných územiach – v Rusku,
Francúzsku a Taliansku a ich cieľom bolo presadenie myšlienky
samostatného Československa u dohodových mocností. V légiách pôsobili
mnohí neskorší poprední predstavitelia slovenského kultúrneho,
politického a vojenského života.
"Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa slovenskí a českí krajania
žijúci v štátoch združených v Dohode (Rusku, Francúzsku i Anglicku)
dostali do ťažkého postavenia. Tamojšie úrady hľadeli na nich ako na
cudzincov pochádzajúcich z nepriateľského štátu. Začali preto vytvárať
politické i vojenské skupiny ochotné bojovať po boku dohodových štátov," vysvetlila pre TASR vedecká pracovníčka Vojenského historického ústavu (VHÚ) Jana Zaťková.
Vo Francúzsku vytvorilo 300 dobrovoľníkov z radov krajanov v auguste
1914 rotu Nazdar. Rovnako v auguste 1914 vznikla v Rusku Česká Družina.
Jej poslaním bola agitácia a tlmočnícke služby po prekročení
rakúsko-uhorských hraníc ruskou armádou. V januári 1916 bola Česká
družina premenovaná na Česko-slovenský strelecký pluk a o 4 mesiace
neskôr sa pretransformovala do Česko-slovenskej streleckej brigády.
"Rozhodujúcu úlohu pri formovaní sa česko-slovenských légií mala
Československá národná rada, ktorá vznikla vo februári 1916 v Paríži. K
tomu prispelo predovšetkým diplomatické úsilie Milana Rastislava
Štefánika a jeho kontakty v politických a vojenských kruhoch vo
Francúzsku. Štefánik presadzoval ako cestu na vytvorenie samostatného
Česko-slovenského štátu vytvorenie vojska, ktoré by bojovalo po boku
dohodových štátov," priblížila Zaťková.
Štefánik podľa nej vychádzal z tzv. "zajateckej koncepcie", teda náboru
dobrovoľníkov z radov rakúsko-uhorských zajatcov českej a slovenskej
národnosti. Od apríla 1916 pôsobil v Taliansku, kde organizoval letákovú
akciu, ktorá nabádala slovanských vojakov rakúsko-uhorskej armády k
dezertovaniu. V tom istom roku rokoval aj v Rusku o nábore
česko-slovenských dobrovoľníkov z radov zajatcov a ich presune do
Francúzska. Následne od mája 1917 pôsobil v USA, kde organizoval nábor
dobrovoľníkov z radov krajanov, čo viedlo k úspešnému sformovaniu sa
légií. Vláda USA súhlasila s náborom na jej území a na základe toho
začali do Francúzska prichádzať aj dobrovoľníci z tejto krajiny.
Dekrét povoľujúci zriadenie samostatného česko-slovenského vojska vo
Francúzsku bol podpísaný 19. decembra 1917. Legionári boli ako bojová
jednotka nasadení na jeseň 1918 neďaleko Mylhúz pri Remeši a Vouziers. V
česko-slovenských légiách vo Francúzsku slúžilo 9957 mužov, z toho 1591
Slovákov.
Obrat v organizovaní československých jednotiek v Rusku nastal v roku
1917 v súvislosti s ruskou revolúciou. Československá strelecká brigáda
bola počas tzv. Kerenského ofenzívy začlenená do 49. armádneho zboru 11.
ruskej armády v oblasti Zborova. V legionárskom vojsku sa koncentrovalo
stále viac dobrovoľníkov a vytvoril sa Česko-slovenský zbor.
"Po podpísaní Brest-litovského mieru medzi Ruskom, Nemeckom a
Rakúsko-Uhorskom v marci 1918 bol dohodnutý odchod zboru z Ruska. Zmluva
zaručovala légiám voľnú cestu do Vladivostoku. Jednou z rozhodujúcich
akcií vedúcich k vystúpeniu česko-slovenských légií v Rusku proti
sovietskej vláde bol tzv. Čeľjabinský incident v máji 1918, kedy sa
neozbrojení legionári dostali do konfliktu s miestnym sovietom.
Sovietska vláda sa pokúsila česko-slovenské jednotky odzbrojiť.
Legionári však siahli po zbraniach a v priebehu niekoľkých týždňov
ovládli takmer celú trans-sibírsku magistrálu," uviedla Zaťková.
V novembri 1918 minister vojny ČSR Štefánik prišiel na Sibír a rozhodol,
že česko-slovenské pluky opustia protiboľševický front. V dôsledku
zhoršenej situácie sa zrealizovala lodnými transportmi z Vladivostoku
evakuácia legionárov do vlasti. Tá trvala do konca novembra 1920. Počas
existencie československých légií v Rusku ich radami prešlo 71.310
dobrovoľníkov, z toho 5104 Slovákov.
V Taliansku nábor prebiehal len medzi zajatcami. Dňa 15. januára 1917 v
tábore Santa Maria Capua di Vetere došlo k vytvoreniu spolku zajatcov
pod názvom Československý dobrovoľnícky zbor. "V máji 1917 bola
väčšina zajatcov presunutá do tábora v Certose di Padua, ktorý sa stal
základňou budovania česko-slovenských légií v Taliansku. Po porážke
talianskej armády pri Kobaride na jeseň 1917 nastala zmena v postoji
talianskej vlády k formovaniu česko-slovenského vojska v Taliansku," vysvetlila Zaťková.
Vznikli česko-slovenské pracovné prápory a 21. apríla 1918 bola
uzatvorená zmluva o zriadení samostatného česko-slovenského vojska. "Zmluva
určovala, že vojenské jednotky budú súčasťou česko-slovenskej armády vo
Francúzsku, vojensky však budú podliehať talianskemu veleniu. Presun
legionárov na front sa uskutočnil v polovici augusta 1918.
Česko-slovenský armádny zbor v Taliansku mal 19.476 mužov, z toho 591
Slovákov a bol prvou zložkou čs. zahraničného vojska, ktorá sa už v
priebehu decembra 1918 vrátila do Československa a zapojila sa do
vojenského obsadzovania a bojov o Slovensko," dodala pre TASR Zaťková.
V Rusku ako legionári pôsobili mnohí neskorší poprední predstavitelia
slovenského života. Boli nimi napríklad spisovatelia Janko Jesenský,
Jozef Gregor Tajovský a Mikuláš Gacek, diplomat Vladimír Hurban, politik
a v roku 1920 minister obrany ČSR Ivan Markovič, generál a veliteľ
povstaleckej armády počas Slovenského národného povstania (SNP) Rudolf
Viest či generál a minister obrany vojnovej Slovenskej republiky
Ferdinand Čatloš. Príslušníkmi légií na západe boli napríklad aj
významní diplomati Štefan Osuský a Ján Papánek.